Jalec na voblér

Minuloročné leto bolo chladnejšie a upršanejšie, ako to predchádzajúce. Voda bola prikalená, zvýšená a rýchla. Skúšal som rôzne nástrahy, ale rybám sa akosi nechcelo. Nepatrím medzi tých rybárov, ktorí zaťato chytajú len na jednu nástrahu. Nástrahy mením doslova, ako na bežiacom páse. Po polhodine bez záberu som si povedal, že najlepšie bude prechytávať kraje pod previsujúcou trávou a na to bude najlepší voblér. Vybral som teda so škatuľky Snipera dlhého 3,5 cm v prírodnej farbe, ktorý je na takúto vodu, ako stvorený. Spod trávy vyrážali za nástrahou ostrieže a sem tam jalci. Prešiel som asi 100 m úsek Vážskeho kanála, až som prišiel k schodisku vedúcemu do vody. Nešiel som až k vode, ale zostal som stáť asi na štvrtom schode, tak aby som mohol špičku prúta držať pri hladine. Vobler som nahodil po prúde asi dva metre od kraja a začal som ho pomaly s drobnými prestávkami priťahovať k sebe. Počas priťahovania som mal pár záberov, ale tieto sa mi nepodarilo premeniť. Keď už bol voblér skoro na konci svojej cesty, prišiel záber. Zacítil som prudkú ranu do prúta, našťastie brzda na navijaku bola citlivo nastavená a tak úspešne odrazila prvotný nápor ryby. Keďže som mal na navijaku navinutý len monofil o priemere 0,12 mm, nemohol som si dovoliť žiadnu chybu. Ryba urputne bojovala, najprv sa pustila po prúde, no po 10 m sa otočila a plávala proti prúdu. Na mojej úrovni sa rozhodla vplávať do hlavného prúdu no opäť sa vrátila, takto sme sa preťahovali asi 10 minút. Po celý tento čas som netušil, čo to vlastne mám na prúte. Mohol som to len tipovať. Keďže sa ryba držala dole odhadoval som to na sumca alebo mrenu. Pri hladine sa, ale ukázal jalec. Bojoval skutočne statočne a boj sa skončil až po 30 minútach boja. Svojou bojovnosťou predčil aj sumca, ktorého som chytil ešte týždeň predtým. Po vynesení na breh som mu urobil, niekoľko fotografii na pamiatku a vrátil som ho späť do vody a tak mám šancu, že sa možno ešte stretneme.