Stručná história rybárstva II.
Po tom čo som zverejnil prvý článok týkajúci sa histórie rybárstva, zistil som nové zaujímavé skutočnosti. Pretože som sa nimi chcel podeliť s čitateľom tejto stránky, zvažoval som ako to urobím - prerobím pôvodný text a doplním ho, alebo to čo som zistil vložím len medzi komentáre? To sa mi, ale zdalo, ako nie práve najlepšie riešenie a tak som sa rozhodol napísať článok ako druhú časť, aj keď článok ako taký na predchádzajúci nenadväzuje a len ho dopĺňa. Čo som teda ešte zistil?
Najstarším známym písomným dokladom týkajúcim sa ochrany rybárstva na našom území je Rybársky poriadok pre Podunajsko, ktorý vydal dňa 03.03.1583 panovník Rudolf II. Habsburský. Po ňom nasledovali Rybárske poriadky Karola III. Habsburského z roku 1729 a Rybársky poriadok Márie Terézie z roku 1771. Tieto v podstate umožňovali lov rýb aj spôsobmi, na miestach a v čase, ktoré v dnešnej dobe považujeme za zakázané. Napríklad v 16. storočí išlo o lov, dnes už sa v Dunaji nevyskytujúcej sa vyzy veľkej, pomocou diel na neresisku v Kolárove. Vyza bola jednou z najžiadanejších rýb na trhu nie len v Bratislave, Búde a Pešti, ale aj v neďalekej Viedni, pričom nemožno nespomenúť, že je veľmi plodná a je zdrojom kvalitného kaviáru. V súčasnosti sa už neresí len v spodnom toku rieky Dunaj i keď v minulosti migrovala až po Passau v Nemecku.
V rokoch 1871 až 1875 bol v Uhorsku založený prvý rybársky časopis. Jeho zakladateľom bol tekovský župan gróf Vilam Migazzi zo Zlatých Moraviec. Ten bol aj zakladateľom rybníkov na svojom panstve, kde choval rôzne druhy rýb.
V roku 1872 boli v Rakúsko – uhorskej monarchii zrušené všetky cechy. Rybárske cechy mali na našom území pomerne dlhú históriu. Z dochovaných dokumentov vieme, že pravdepodobne najstarším rybárskym cechom bol od roku 1453 cech v Kežmarku, neskôr ho nasledovali cechy v Bratislave, Bardejove, Komárne, Prešove, Košiciach, Šamoríne, ale aj inde. Okrem toho v menších poddanských obciach a mestečkách sa rybári združovali do oblastných rybárskych cechov.
Na čele cechu stál cechmajster volený v deň sv. Petra a Pavla, za ním postupne nasledovali majstri, tovariši a učni. Každý z členov cechu mal presne stanovenú prácu, ktorá spočívala, napríklad v love rýb, ich spracovávaní a konzervovaní, zhotovovaní rybárskych nástrojov, príprave rýb.
Ak chcel byť niekto učňom, musel preukázať svoj pôvod a zaplatiť poplatok za prijatie. Tri roky sa potom učil rôznym pravidlám, technikám a spôsobom lovu, výrobe a údržbe nástrojov, základom spracovania a konzervovania rýb.
Ryby sa lovili spočiatku harpúnami, oštepmi, neskôr sieťami, čereňmi, sakmi, podberákmi, ostňami, košmi, vršami.
Najčastejšie sa lovili aj v súčasnosti u nás bežné druhy rýb, ako kapor, lieň, šťuka, zubáč, sumec, pstruh, karas, ale aj vzácnejšie vyza, jeseter a hlavátka.
Ryby boli predávané priamo na nábrežiach riek, ale aj na trhoch, rínkoch a jarmokoch. Ak sa prepravovali, boli konzervované nasolením, údením alebo sušením.
Po zániku cechov sa v roku 1888 prejavila snaha úpravy a riadenia rybárstva na území Uhorska. Z toho dôvodu bol prijatý zákon č. XIX/1888, ktorý umožnil vznik rybárskych spolkov a združení. Podľa tohto zákona, rybárske pravo patrilo vlastníkom pobrežných pozemkov, to znamená zemepánom, eráru, urbariátom a obciam. Vzniknuté rybárske spolky a združenia si museli rybárske revíry prenajímať od vlastníkov pozemkov za poplatok.
V tomto období už na území Slovenska existovala spoločnosť poľovníkov a rybárov v Turčianskom sv. Martine avšak členstvo v spolkoch a združeniach, bolo vyhradené poväčšine privilegovaným jednotlivcom.
Po roku 1918 i napriek tomu, že sa na území Slovenska a Podkarpatskej Rusy stále uplatňoval starý zákon z roku 1888, rybárstvo u nás nebolo nijako zvlášť organizované. Rybárske spoločenstvá ostali bez dozoru a v podstate nevyvíjali žiadnu činnosť, čo malo za následok úpadok rybárstva. Tak to bolo až do roku 1926, kedy bola v Bratislave založená prvá Slovenská rybárska organizácia.
V roku 1932 bola v Liptovskom Hrádku zriadená stanica Štátneho výskumného ústavu rybárskeho, čo čiastočne napomohlo rozvoju rybárstva. No i napriek tomu bola situácia neudržateľná a tak v roku 1935 Krajinský úrad v Bratislave pristúpil k obnove rybárskych spoločenstiev. Sľubne sa vyvíjajúci rozvoj rybárstva pribrzdila druhá svetová vojna.
Čo uviesť na záver? História je pre niekoho možno nezaujímavá, ale vďaka jej štúdiu vieme čo predchádzalo súčasnosti a to nám môže pomôcť. Ľudia v minulosti boli takí istí, ako my. Tiež boli medzi nimi takí, ktorým bola budúcnosť ľahostajná, ale aj takí, ktorí sa snažili zachovať prírodné bohatstvo pre budúce generácie. Naša krajina je jednou z najkrajších na svete. Na tak malom území sa nachádza veľké a rozmanité bohatstvo prírodných krás. Aj vďaka naším predkom máme čo ponúknuť terajšej generácii. Je len na nás, či sa z minulosti poučíme a toto bohatstvo dokážeme zachovať.
Stručný prehľad dejinami 2. časť.doc (2299904)
Petrov zdar